dns bsnc

There are days when things get done, when things don’t get done and when things get done only half way through. The last ones are the worst.

Píšem o Bosne a o vojne a toto tu ma…

Píšem o Bosne, o vojne a vojnových zločinoch, o utečenectve v Európe, o bosnianskom islame / moslimstve, o dnešnej každodennej realite mojej domoviny. Zbieram materiály, zbieram príbehy, zbieram všetko, čo súvisí. Túto diskusiu Pod Lampou som sledoval asi rok dozadu s veľkými očakávaniami a obavami. Obe sa naplnili. Fundovanosť a racionálnosť Milana Niča sa nedá vynachváliť, jediné, čo treba dodať je snáď želanie, aby ľudí ako on, bolo viac. A k Čarnoguskému a jeho “mohamedánskej” tiráde (cca min 17:00) sa neviem, takto neformálne, vyjadriť nijako inak, ako o katolíckom megalomanskom ideologicky zaslepenom megakokovi v čelnej pozícii podobne ladenej pro-ruskej úderky. Bohužiaľ však sú jeho názory medzi slovenskou inteligenciou aj napriek ich zarážajúcej neúcte k faktom, morálnej relativite a absurdne priehľadnej zaujatosti, uchvacujúco rozšírené. Predpokladám, že Čarnogurského ľudia dodnes počúvajú vďaka nezaslúženej zotrvačnosti jeho politických, disidentských či anti-mečiarovských zásluh, ale ani tieto chvályhodné momenty nič nemenia na fakte, že jeho blatantná a pokrivená agenda by sa nemala za žiadnych okolností prezentovať ako racionálny či nebodaj diskutabilný príspevok k slušnej diskusii. Jeho príspevky k tejto tematike treba označovať riadne: relativistické fantasmagórie na pseudointelektuálnom špacíre.

Monštrózny, monštrózne, monštrum

Chcel som napísať niečo trefné. O Mladićovi, o jeho zatknutí, o emóciách, o reakciách v mojom okolí. Ale pochopil som, že momentálne cítim iba zlosť a psychologické pnutie na zvracianie. V tomto stave ponúkam iba nasledovné, subjektívne a ťažko stráviteľné slová:

Obrovská ľútosť, ktorú cítim nie je pre neho - choroba, na ktorú sa odvoláva, nie je len fyzická, ale predovšetkým psychická, akýsi nádor na ľudskosti. Tá ľútosť, ktorú cítim, je pre Bosnu. Aj vďaka jeho dieťaťu, Republike Srpskej, Bosna dodnes živorí v monštróznych podmienkach limba. Ani štát, ani oblasť, ani národ, ani mier. Srbi sú bližšie k EÚ, ako kedykoľvek predtým. Všetko bolo odpustené, prichádzajú odmeny. Srbi boli dobrí, poslušní, spolupracovali. Bohužiaľ však nie preto, lebo si svoje chyby a prečiny uvedomili a oľutovali, ale z pohnútok pragmatických, utilitárnych. Technické podmienky splnené - move along people, nothing to see here. Well, fuck you world, I disagree.

Radosť, ktorú jeho zatknutie prinieslo, vystriedala trpkosť reality.

Bosna, v stave, v ktorom bola ponechaná, je paralyzovaná a vďaka enormnej komplikovanosti situácie, sa o ňu v skutočnosti už nikto nezaujíma - ani Vysoký Predstaviteľ, ani PIC, ani USA, ani Európa. Dayton sa nádejal o vytvorenie liberálnej demokracie založenej na etnickej akceptácii okamžite po skončení vojny, ktorá bola bytostne poprepletaná otázkami politickej dominancie jedného etnika nad druhým. What a retarded idea. Chyba, ktorú international statebuilding úderka robí pravidelne, a chyba, ktorá stála región jeho stabilitu.

Mladić po prečítaní obvinení z genocídy, vykonávaní systematických etnických čistiek a obvinení z vyvraždovania a deportácie moslimského obyvateľstva v BiH povedal: “Monštrózne slová, ktoré som nikdy predtým nepočul.” Buď je monštrózne needukovaný a nevinný, alebo jednoducho monštrum, ktoré má zlo a zavádzanie v krvi. Pevne stojím za druhou možnosťou. A dodávam, že túto hru hrajú Srbi ako národ už viac ako desaťročie: Mladić, Karadžić, Milošević, Plavšić sú v očiach srbského obyvateľstva hrdinovia, ktorí svoj status síce získali vo vojne, ale nespravili nič zlé. Ale za čo si vlastne ten status hrdinov zaslúžili, ak nie za zabíjanie moslimov, už nikto povedať nevie. Mladić nevie, čo je genocída, Srbi nevedia, čo je vojnový zločin. A potom spoločne oslavujú niečo, čo sa vlastne nestalo a o čom vlastne nič ani nevedia. Fuck you, monsters.

Keď sa upokojím, napíšem niečo viac. Ak to niekoho zaujíma.